18.9.2022 Euro priviedlo Európu od špekulácií k depresii

Jeho vlastné slová „Žiadam lídrov Európskej únie, aby prestali s dobrodružstvami, ako boli referendá o domácich záležitostiach v Británii a Taliansku,” vyhlásil doslova Fico.

Ľudové hlasovania podľa neho predstavujú hrozbu pre Európsku úniu. Ako príklad potom uviedol, čo by sme robili, keby v Taliansku vyhlásili referendum o eure a talianski občania rozhodli, že euro nechcú.

Referendum minulý rok zapríčinilo odchod Veľkej Británie z Európskej únie aj pád vlády Mattea Renziho v Taliansku. Ten totiž svoju budúcnosť spojil s návrhom ústavnej reformy, ktorú však Taliani odmietli. 

Hádam už niektorí konečne pochopia, že tie jeho súčasné referendá sú v skutočnosti na odvrátenie pozorností od toho čo na nás nachystal on sám spoločne s jeho tvrdým jadrom - EÚ Brusel. A hlavne už po druhýkrát chce nás zastaviť s vystúpením z EÚ, z NATO, proti WHO......

S ropnou krízou, slabosťou dolára a rozdielmi v hospodárskej politike zlyhal aj tento systém a „had“ stratil väčšinu svojich členov za menej ako dva roky a napokon sa zredukoval na „zónu vplyvu“. nemecká marka“ , ktorú tvorili Nemecko, krajiny Beneluxu a Dánsko.

Predseda Európskej komisie, Brit Roy Jenkins, 27. októbra 1977 navrhol vytvorenie jednotnej meny pre 9 krajín, ktoré vtedy tvorili EHS, na základe rozpočtu Spoločenstva tvoreného 19 percentami HDP krajiny. krajiny.členovia.

Nemecko projekt úplne odmietlo, pretože by to znamenalo vytvorenie systému kompenzácií podobného tomu, ktorý má Španielsko vo svojom autonómnom režime, v prospech najviac znevýhodnených krajín. Preto o 15 rokov neskôr zakladajúci akt eura trval na pojme „individuálna rozpočtová zodpovednosť“ každej krajiny.

Nasledujúci rok bola snaha o vytvorenie oblasti menovej stability obnovená bruselským summitom a vytvorením Európskeho menového systému (EMS), ktorý bol založený na pevných, ale nastaviteľných výmenných kurzoch. Meny všetkých členských štátov okrem Spojeného kráľovstva sa podieľali na mechanizme výmenných kurzov známom ako ERM I.

Výmenné kurzy boli založené na centrálnych kurzoch voči ECU, „európskej účtovnej jednotke“ , ktorá bola vypočítaná na základe „koša“ s menami členských krajín. Kolísanie meny malo byť v rozpätí 2,25 percenta nad alebo pod bilaterálnymi sadzbami, s výnimkou talianskej líry, ktorej marža bola 6 percent.

Desať rokov EMS fungoval dobre a pomáhal udržiavať stabilitu výmenného kurzu. Revalvácia marky v roku 1979 nespôsobila žiadne väčšie problémy, no keď sa v roku 1980 dostal k moci Mitterrand, trikrát po sebe devalvoval frank, až sa Paríž začal podriaďovať. Jacques Delors, socialista ako Mitterrand, k tomu prispel a postavil sa do čela Európskej komisie.

V tejto fáze vstúpili do EHS krajiny južnej Európy vrátane Španielska. Boli to časy Thatcherovej a Reagana, deindustrializácie veľkých kapitalistických mocností a priemyselnej reštrukturalizácie, procesu, ktorý sa neskôr nazýval „financializácia“ , veľkých pohybov kapitálu a explózie verejného dlhu mnohých krajín tretieho sveta. .

V Európe otvorenie kapitálových trhov narušilo stabilitu výmenného kurzu až v roku 1992, keď sa rozpútali silné špekulácie kvôli neúspechu dánskeho referenda o Európe. Talianska líra a peseta boli devalvované a britská libra opustila EMS.

Špekulácie boli reprodukované nasledujúci rok, čím sa vyčerpali rezervy Bank of France. Fluktuačné marže museli zvýšiť z 2,5 percenta na 15 percent. Do roku 1993 MSP fakticky zanikol.

Európski monopolisti nevinili z neúspechu len špekulácie, ale vložili nápravu do jednotnej meny. Bola to jediná záruka stability... pre európske imperialistické mocnosti a veľké monopoly, ktoré menové špekulácie vymenili za úrokové špekulácie . Je to impérium toho, čo ekonómovia nazývajú „riziková prémia“ .

Nemecko začalo túto záležitosť preberať, pre ktorú predtým vykonalo hlbokú reštrukturalizáciu svojej ekonomiky. Nemecký monopolný kapitál má od povojnového obdobia vážny problém s objemom pracovnej sily v dôsledku demografického kolapsu, ku ktorému sa neskôr pridalo jeho starnutie a naliehavá potreba zabezpečiť budúcnosť dôchodkov.

Odmietnutie Jenkinsovho plánu v roku 1977 vyplynulo z potreby vyhnúť sa dotáciám tretím krajinám s cieľom zhodnotiť čo najviac. Situácia spadá aj do rámca deindustrializácie a „financovania“ , v ktorom sa obracia aj nemecká ekonomika.

Okrem toho v roku 1990 padol východoeurópsky blok a Nemecku sa podarilo presadiť jeho znovuzjednotenie, čím sa Nemecká demokratická republika prezentovala ako ekonomická a rozpočtová „záťaž“ . Je to rovnaký štýl, ktorý Helmut Kohl neskôr aplikoval na celé EHS: Nemecko vnucuje Maastrichtskú zmluvu, ako keby opustenie marky, silnej meny, výmenou za euro, neznáme množstvo, bolo dôsledkom „záväzku“ s ostatnými „partneri“ .

Bolo to čisté divadlo. Rozsudok Ústavného súdu v Karlsruhe z 12. októbra 1993 pripomína nemeckú paranoju par excellence za celé storočie, menovú stabilitu, povyšuje ju na základný princíp ústavy ( Grundgesetz ) alebo, jednoduchšie povedané: Nemecko nejde platiť nikomu dlhy , ako opäť pripomenul v septembri 2011 pri príležitosti záchrany Grécka. Mohol dodať: priamo alebo nepriamo, teda nepripustí vydávanie eurobondov, teda speňaženie dlhu.

Európska centrálna banka je teda druhým Bundeskankom. Jeho cieľom nie je rovnosť ( „konvergencia“ ) alebo rast, ale skôr stabilita. Vďaka Nemecku majú ostatné krajiny Európy nízke úrokové sadzby, ktoré im umožňujú požičať si na nákup... nemeckého tovaru.

Skrátka, všetko mohlo byť veľmi pekné, keby nebolo krízy, ktorú niektoré krajiny, ako napríklad Grécko, priviedla ku katastrofe. Nemecko muselo zachraňovať svoje banky a Grécko nemalo čo zachraňovať. Samozrejme, že vďaka prijatiu Eurovalu sme zachraňovali Nemecké banky aj my....ale o tom sa musí mlčať, že pán Fico. Otvorte si tento článok o Eurovale - Tu klikni. 

 

Výstup z EÚ a nastoliť národnú menu!!